Dušan Vicen
Dotyk s absolútnom
Značka : B
Kategória : román-psychologický
Nakladateľ : Acapu
Rok vydania : 2017
V knižnici od : 23.02.2021
Výpožičiek od 2009 : 0
Zakúpená s podporou
Fondu na podporu umenia
Z prebalu : „... vidím okolo seba množstvo ľudí presne ukotvených tam, kam patria. Nemožno si však tiež nevšimnúť ľudí, pôsobiacich na svojom mieste akosi nepatričné. Akoby boli obeťami nejakého nemiestneho žartu, alebo pozostatkami nejakej nedôslednosti. Akoby ich na to miesto niekto, kto tu má všetko na starosti, iba odložil, pretože mal plné ruky práce s ďalšími omnoho dôležitejšími postavičkami a zaujatý nejakým oveľa zmysluplnejším miestom, ktoré potreboval urgentné poriešiť, tých úbožiakov v tej svojej zaneprázdnenosti nechal úplne zabudnutých. Tí sa bezradne motajú, pôsobia zmätene, nevedia s okolím nijako splynúť. No a potom príde chvíľa, keď si STVORITEĽ svoj omyl uvedomí a rozladený svojím hochštaplerstvom, vo svojej všemocnosti zlostne odstráni takúto figúrku z toho nepatričného miesta, často nejakým obzvlášť zlomyseľným spôsobom (o čom sa potom môžeme dennodenne dočítať v novinách)...“ Hudobný skladateľ predstupuje pred renomovaný orchester, aby naštudoval skladbu, ktorá neexistuje. Prírodná žena, v syntetickom preoblečení, podniká trestné výpravy voči vaginálnym analfabetom. Mladý muž dokresľuje abstraktné maľby v galérii niekolkými zručnými ťahmi, čím ich údajne zbavuje tajomstva. Šarmantná dáma s Alzheimerom zhromažďuje svoje preklady zahraničných textov v tajnej izbe, takže nikdy nebudú použité. Muž je potrestaný vo vykonštruovanom procese za to, čo nespáchal, nemieni potom niesť následky toho, čo spácha naozaj. Kazateľ mení víno na víno a neopatrne sa dožaduje otvorenia starého prípadu, ktorý aj po politickom prevrate zostáva zamínovaný. Kde je tu Boh? Ako to všetko súvisí s kultúrou smrti? Vrstvenie bizarností by bolo podozrivé, keby nemalo podozrivo veľa styčných bodov so životom v istej malej bezvýznamnej krajine...
Úryvok : ... ktorú si zložila z hlavy, utiera nehlbokú ranu na čele. Potom niekto začne zbierať papiere roztrúsené po ceste, ktoré som pôvodne niesol uložené v obale, zvedavci ich nechajú medzi sebou kolovať, ich postoj k celej udalosti už zrazu nie je taký jednoznačný, pozrite, čo to je, nejaké kresby, akoby noty, ale noty to nie sú, nie, noty určite nie, viem predsa, ako vyzerajú noty, syn chodí na hudobnú, toto noty určite nie sú, počkajte, tu je niečo napísané, grafická partitúra, nejaký umelec, asi, to ale všeličo vysvetľuje, keby sa venoval niečomu poriadnemu, toto sa mu nestane, ktovie, na čo myslel, hajzel, keby robil niečo poriadne, ako my, nestalo by sa mu to, pretože by si musel dávať pozor, ako si my musíme dávať pozor, keďže živíme svoje rodiny a nemôžeme si dovoliť líhať pod veľké autá len preto, že nevieme, čo so sebou... ‘ Naozaj vám nič nie je? Ste si istý, že nepotrebujete pomoc? Som v poriadku, myslím, že áno, môžem sa hýbať... aspoň myslím... Pekná žena sa po tých slovách rada upokojí, to chcela počuť, chystá sa využiť novovzniknutú situáciu, ktorá sa pôvodne vôbec nevyvíjala v jej prospech, chce byť už preč, chce mať celú túto nečakanú nepríjemnosť za sebou, teda hlavne jej časť odohrávajúcu sa tu, teraz, na tejto ulici, uprostred týchto zhromaždených, prizerajúcich sa, malých, zatrpknutých, pomstychtivých ľudí... Tu je moja vizitka... ozvite sa mi... kedykoľvek... keby ste niečo potrebovali... alebo len tak... keby som pre vás mohla niečo urobiť... Stará pani, stále mi čistiaca ranu na hlave, si znovu odpľuje, tentoraz už nie do šatky, ale na cestu, postaví sa a nenávistné hľadí za tou peknou ženou, ktorá pomaly cúva ulicou do auta, potom zase pomaly, váhavo cúva autom z ulice a až keď je v dostatočnej vzdialenosti, zaryjú sa kolesá toho veľkého auta do dlažby všetkou tou silou, ktorá je v aute prítomná, pretože je v ňom naprojektovaná a vždy použiteľná na takýto účel. Následné kvílenie pneumatík dá všetkým najavo, že nemá zmysel sa ani len zaoberať myšlienkou na to, že by bolo možné auto prenasledovať (napríklad kameňom hodeným veľkou upracovanou rukou, ktorá by taký kameň tiež dokáza a vymrštiť nemalou, najskôr sústredenou a následne odovzdanou energiou). Signál bol jasný, ale zbytočný, nikto nemal ani len pomyslenie na to, že by sa o hádzanie kameňom pokúsi ktorýsi z postávajúcich iba s opovrhnutím pohodil vedľa mňa papiere s grafickými partitúrami, čím bola celá vec vybavená, bol už čas, bol čas rozísť sa do skromných, málo vetraných príbytkov, zajtra treba znovu raz vstá. vydávať pokyny, plniť normy, zaujať miesto pri stroji, alebo zobrať do ruky náradie a priložiť ruku k dielu, ktoré e spoločné, a ich deti raz budú na také spoločné dielo patrične hrdé, pretože tak im to povedal ten, ktorého ...
 
www.000webhost.com