Gabriela Rothmayerová
Ako mladnú muži
Značka : B
Kategória : román-psychologický
Nakladateľ : Spolok slovenkých vydavateľov
Rok vydania : 2017
V knižnici od : 23.02.2021
Výpožičiek od 2009 : 0
Zakúpená s podporou
Fondu na podporu umenia
Z prebalu : Nová kniha Gabriely Rothmayerovej hodnotovo i štýlovo zapadá do takmer desiatky predošlých. Jej dielo sa stretlo s pozitívnym ohlasom čitateľov aj preto, že v každom je prítomná súčasnosť, videná cez jemnú prizmu nažitého a vždy s tlmeným humorom. Aj titul Ako mladnú muži akoby chcel nalákať na náznak erotiky, ale je to iba návnada. Kniha je návratom do Lastovičieho hniezda (to je debut autorky, za ktorý získala Kraskovu cenu), na Spiš, medzi baníkov, lebo kniha nesie znaky autobiografie. Autorka ponúkne obrázky plnokrvných obyčajných ľudí, ktorí žijú vo vrchoch svoje malé dejiny s citovými zvratmi, s málom peňazí a nemálom problémov, no vždy pevne na zemi. Veľké dejiny sa v knihe premietnu do troch rozhovorov s mužmi, ktorí ich tvorili. Všetky jej ako novinárke zostávajú v hlave a ona hľadá odpovede, čo je to za svet, v ktorom sme sa ocitli a ako sa v ňom správame, ako mladneme a ako by sme mladnúť (zabudnúť) možno chceli. Je to namiesto erotiky politika, obrázky láskavého, ale zvedavého človeka, ktoré trochu prekvapujúco zavŕši Rothmayerová poviedkou. Akoby chcela podčiarknuť, že banálnych príbehov z lacných šou je už dosť, je to také zrkadielko na konci, či sa v ňom spoznáme. Otázka starnutia a kríza zrelého života má v knihe významné miesto. Každá kapitola predstavuje svojský príbeh, zápletku, aké sa často vyskytujú v dnešnom živote. Rothmayerová uvádza do deja aj konkrétnych ľudí a známe udalosti. Z knihy nepriamo zaznieva kritika, autorka svoje postavy nešetrí, i keď by sa dala hľadať výhovorka, že taká je doba. Jej mapovanie, možno túžba, aby bolo všetko trochu ináč, pôsobí ako skrytá pointa autorskej výpovede.
Úryvok : ... Ale takého človeka nikto nikdy nezdegraduje! Dnes je už univerzitným profesorom v dôchodku. V roku 2003 mi venoval knižku Z prechádzok do gelnického okolia (Záznamy zo Zápisníka 2000 - 2003). V tej knihe je krásna myšlienka: „V noci mi - zrejme v predstave chystaného rozhlasového rozhovoru - šlo hlavou, za čo som vďačný rodičom... a naraz ma až osvietilo: Že ma netýrali prepychom! Ba ani len dostatkom! ...Toľko hovoríme dnes o týraní detí, a ničím ich tak možno netýrame ako prepychom!" Ctím si svojich rodičov, oboch, lebo ma netýrali. Ani prepychom, ani dostatkom, ani prílišnou starostlivosťou. Sama som pri nich zrela - niekedy trpko ako plánka, ale zato nič. Mestská knižnica bola plná klasiky, nakupovala sa aj práve vychádzajúca literatúra, nosila som si domov plné sieťovky, za jednu pôžičku sa vyberalo po desať halierov. Zamilovala som si ruskú a americkú literatúru, osobitne Tolstého a Faulk-nera. Ale čítala som najprv všetko zaradom, v knižnici som si vyberala tie najobchytanejšie knihy. Čítavala som v kuchyni, kde sa podvečer vždy zastavila moja obľúbená Anatanta, klebetili s mamou susedky Mantáčky, hralo rádio, a ja som napriek tomu bola v Jasnej Poľane, alebo južných štátoch Severnej Ameriky, alebo na Brači s Kukučínovým Matem Beracom a šorou Anzulou... Za presklenými tabuľami okien našej školy sa často hrčia oblaky, leto sa k nám chodieva iba obrátiť. No na parapetných doskách nám i tak vždy rástli, rozvíjali sa a kvitli kvety, pani profesorka Hônischová (naša Madam), klopkala pomedzi rady lavíc opätkami, tu i tam uštipla divý výhonok - v črepníku na parapetnej doske, i v laviciach, pod ktorými sme skrývali ťa-háky.„Quo usque tandem abutere, Catilina, patientia nostra?" počujem i dnes jej hlas. Má oblečený mäkký pulóver sarga-sovo-zelenej farby (tak si predstavujem sargasové more, ktoré som nikdy nevidela), úzku hladkú škoricovohnedú sukňu a klopkajúce lodičky. Krátke vlasy má zvlnené, pery namaľované rúžom, nechty nalakované. Bol to znak príslušnosti k lepšiemu svetu. Ženy z fabriky nosili na hlave šatky a ruky mali popraskané od farieb. Strašne sme nechceli nosiť na hlave ...
 
www.000webhost.com