Mark Verin
Rozpad
Značka : B
Kategória : triler
Nakladateľ : Tatran
Rok vydania : 2018
V knižnici od : 23.02.2021
Výpožičiek od 2009 : 0
Zakúpená s podporou
Fondu na podporu umenia
Z prebalu : Rozpad voľne nadväzuje na autorov prechádzajúci román Prehra. Odohráva sa v nových spoločenských podmienkach, ktoré nastali v roku 1989 v štátoch strednej a východnej Európy po páde komunistických vlád a v Sovietskom zväze viedli k rozpadu sovietskeho impéria. Strata sovietskej hegemónie nad východnou a strednou Európou ukončila aj dlhé obdobie studenej vojny. Zmena pomerov stavia protagonistov románu - priateľov zo štúdií, Rusa Volčkova a Slováka Gulivera, pred neľahké rozhodnutia, ktoré im majú pomôcť začleniť sa do novej situácie a nájsť šťastie v osobnom živote. Fakt, že boli zamilovaní do tej istej ženy, Lotyšky Anny, ich voľbu nijako neuľahčuje. Volčkov sa vracia z NDR, kde zažil rozpad Varšavského paktu a zjednotenie Nemecka. Rozhodne sa odísť zo služieb KGB a začne pracovať na Leningradskej univerzite, no čoskoro sa vyšvihne na vplyvnú pozíciu v Kremli. Guliver žije pokojne doma, kým ho Peter, bývalý spolupracovník tajných služieb USA, nevráti do víru udalostí. Gulivera vyšlú do Švédska, aby sa oboznámil so švédskym modelom ekonomiky, no Peter zakrátko opäť zamieša karty a Gulivera delegujú na konferenciu o konverzii do Washingtonu. Peter mu oznámi, že termín konferencie sa presúva, a ponúkne mu náhradný program -výlet do Nového Mexika. Krásna príroda, pamiatky, indiánska rezervácia a nečakané stretnutie s láskou Annou sú však len zásterkou nebezpečnej hry tajných služieb, do ktorej sa nič netušiaci Guliver zapletie. Príjemná dovolenka sa zmení na neľútostný boj, úskoky, intrigy a zápas o holý život.
Úryvok : ... Málokedy sa vracali z práce spolu. Mama robila za strojom, otec v projekčnej kancelárii za rysovacou doskou s logaritmickým pravítkom v ruke. Mesto rástlo aj po okrajoch. Činžiaky pre robotníkov stavali v tvare uzatvorených obdĺžnikov podobných hradom. Uprostred bola velká plocha, ktorú všetci nazývali dvorom. Ako na dedine. Tam sa rodilo nové pokolenie detí fabrických robotníkov. Zväčša prisťahovalcov z okolitých i vzdialených dedín. Na druhej strane bola zakázaná ulica. Šli po nej autá, zväčša nákladiaky so stavebným materiálom, občas autobusy a ešte zriedkavejšie osobné autá. Guliverovi sa páčila hra na cestovateľov. Sadli si s kamarátmi na schodíky pred krčmu, ktorú zlé jazyky nazvali Rafanda. Upierali zrak na cestu, ktorá viedla popri jednokoľajke až kdesi medzi polia s obilninami ďaleko za mestom. Keď sa objavila silueta automobilu, musel rýchlo povedať: „Moje auto.“ Potom ešte rýchlejšie rozpoznať značku: Tatraplán, Spartak, Felícia, Moskvič, Pobeda... Keď sa konečne potvrdila správnosť výberu, bolo blížiace sa auto jeho. Akože jeho. Mohol si sám vybrať, odkiaľ a kam ide. Mohol sa cítiť ako jeden z pasažierov a ísť s nimi na ďalekú či blízku cestu ako v rozprávke. Ak sa z auta vykľul nákladiak alebo dodávka, len zakývali šoférovi. Keď im odpovedal na pozdrav alebo zatrúbil, zožal úsmev. Najmä keď popri nich prešlo vojenské auto. Do mesta chodili len na nákupy. Občas i do kina, na nedeľňajšie filmy pre deti. Ale ísť len tak, pozrieť si pamiatky či do múzea, to sa stávalo iba zriedka. Skôr s triedou. Až keď sa mu zdal priestor medzi dvorom a školou primalý, začal objavovať celé mesto. Zdalo sa mu oveľa väčšie než v skutočnosti. Už len to, že sa do mesta chodilo autobusom, hoci pešo by tam hádam došiel skôr, kým by sa dočkal „červeného“ autobusu. Cudzosť neznámeho mesta ho robila obrovským. Ale nie dlho. Čoskoro už „zháňal“ po meste, akoby tam bol doma. Pešo i na bicykli. V zime sa chodili sánkovať za zdravotný ústav, k budove, ktorú postavili na kopci ešte „za Masaryka“. Najlepšia sánkovačka bola v údolí lásky, ...
 
www.000webhost.com